Slavomír Ondrejovič |
Wolfgang von Kempelen (1734 -1804), vo svojej dobe neprekonateľný vynálezca, mechanik a konštruktér aov, polyhistor, výtvarník a dramatik, ba i radca Viedenského cisárskeho dvora, je bratislavským rodákom. Známe je, že celosvetovú slávu si získal najmä vďaka svojmu dômyselnému a povesťami opradenému šachovému au, zostrojenému v r. 1770. Do povedomia medzinárodnej verejnosti sa však zapísal aj viacerými ďalšími vynálezmi a skutočnými divmi. Aspoň telegraficky spomeňme tlakový vodovod, ktorý kedysi zásoboval vodou Bratislavský hrad (zvyšky “Kempelenovej studne” sa na svahu hradného návršia nachádzajú dodnes), kyvadlový most cez Dunaj, dômyselne skonštruovaný vodomet v Schönbrunne, fungujúci údajne doteraz, tlačiarenský stroj pre slepcov – vďaka nemu mohla známa Fraulein von Paradies, hudobníčka a spisovateľka, ktorá stratila zrak, sama sádzat svoje diela, ďalej stroje na čerpanie vody zo zatopených šácht solných baní v Sedmohradsku, ktorých bol riaditeľom atď. atď. Veľká sovietska encyklopédia si Kempelena najviac cení ako autora projektu kanálu Dunaj – Adriatické more. Len preto, aby sme dokreslili šírku jeho talentu a organizačných schopností, dodávame, že v cisárskych službách vynikajúco zvládol napríklad aj vedenie rekonštrukčných prác pri obnove Budinského hradu, presťahovanie trnavskej univerzitnej knižnice a tlačiarne do Budína, či dokonca likvidáciu teroristických bánd v Banate, s ktorými si Mária Terézia nevedela rady, i osídlenie tohoto územia novým obyvateľstvom. Túto poslednú službu ocenila imperátorka doživotnou rentou 1000 zlatých pre svojho radcu von Kempelena. Onedlho však na trón nastúpil nový panovník a Kempelen o rentu prišiel.
Známe boli aj Kempelenove krajinárske rytiny – stal sa dokonca členom Cisársko-kráľovskej akadémie krásnych umení – i drámy, z ktorých najznámejšou bola hra Perseus a Andromeda. Dnes však vieme, že najcennejšie, čo vyšlo zo zázračných rúk W. von Kempelena, je predsa len jeho “hovoriaci stroj”, aj keď s nim už nemal u obecenstva taký úspech ako so šachovým aom. Pripomeňme, že zatiaľ čo Turka šachistu zostrojil za šesť mesiacov od onej pamätnej udalosti, keď to bol Jeho Veličenstvu Márii Terézii sľúbil, na skonštruovanie hovoriaceho stroja potreboval viac ako dvadsať rokov a ani tak ho nemohol pokladať za dokončený. S prácou na hovoriacom stroji, umožňujúcom produkciu hlások a slabík, a teda i slov a krátkych viet azda vo všetkých európskych jazykoch, súvisí spis, ktorý vyšiel vo Viedni v r. 1791 v nemeckej a francúzskej mutácii u vydavateľa J. V. Degena pod názvom Mechanizmus der menschlichen Sprache nebst Beschreibung liner sprechenden Maschine – Le Mechanizme de la parole, suivi de la description d'une machine parlante. Táto práca dokazuje, že v prípade Kempelenovho hovoriaceho stroja neišlo o nijakú mystifikáciu ani šikovnú mechanickú hračku, kým otázka, na akom princípe bol skonštruovaný šachový a, ostáva doteraz otvorená. Kniha Mechanizmus ľudskej reči v každom prípade potvrdila mimoriadne schopnosti Kempelena prenikavo uvažovať i v abstraktných filozofických polohách a spájať ich s presným technicko-konštruktérskym myslením.
Pokusy napodobniť ľudskú reč sú známe dávno, dokonca i zo staroveku. Na ostrove Lesbos zvuky ľudského hlasu vychádzali z úst Orfeovho orakula, v. r. 999 francúzsky mních Gelbert – neskôr pápež známy pod menom Silvester II. – vyrobil bronzovú hlavu, ktorá “hovorila”, a “hovoriacu hlavu” zostrojil údajne aj scholastický filozof a prírodovedec Albertus Magnus. Išlo tu však zrejme vždy len o mystifikácie, ktoré vyústili do 18. storočia, známeho osobitnou záľubou v mechanických hračkách a aoch niekedy až prekvapujúcej dokonalosti. V 18. storočí sa však objavili aj seriózne vedecké pokusy napodobniť ľudskú reč pomocou prístrojov, spojených so štúdiom reálnych rečových procesov, a to práve v osobe W. von Kempelena, ale aj Ch. G. Kratzensteina, profesora fyziológie na univerzite v Halle a v Kodani. Ide tu už skutočne o vážne vedecké pokusy a nie o dokonalé mystifikácie ako v ostatných podobných prípadoch, čoho dokladom sú spisy, ktoré títo autori zanechali. Ch. G. Kratzenstein zostrojil už v r. 1773 prístroj, ktorý mechanicky tvoril vokály. Jeho spis vyšiel v r. 1780 pod názvom Christiani Theophili Kratzensteinii, … Tentamen resolvendi problema ab Academia scientiarum imperiali petropolitana ad annum 1780 publice propositum: 1. Qualis sit natura et character sonorum vocalium a, e, i, o, u, tam insigniter inter se diversorum; 2. Annon construi queant instrumenta ordine tuborum organicorum, sub termine vocis humanae noto, similia, quae litterarum vocalium sonos exprimant, in publico Academiae conventu, die XIX septebris 1780, praemio coronotum, Petropoli, (fr. preklad Sur la naissance de la formation des voyelles. Journal de Physique, 21, 1782, s. 358-380). Najma však rozsiahly spis Mechanizmus ľudskej reči W. von Kempelena predstavuje v dejinách fonetiky ojedinele dielo, ktoré malo významný vplyv na ďalší vývin vedy o zvukovej stránke jazyka a ktoré si zaslúži preto čo najväčšiu publicitu. Slovenský preklad tohoto spisu, vybavený pomerne bohatým poznámkovým aparátom, vyšiel v r. 1990 vo vydavateľstve Tatran (preložili Slávo Ondrejovič a Peter Ďurčo), maďarský preklad vyšiel o rok skôr. Pozrime sa trochu podrobnejšie na tématický zaber a riešenia, ktoré nám ponúka táto kniha.
V prvých kapitolách W. von Kempelen vstupuje do diskusie svojej doby o povahe a pôvode jazyka. Aj keď v predhovore skromne uvádza, že tu iba využíva príležitosť nastoliť niekoľko myšlienok, ktoré mu prišli na um pri konštruovaní hovoriaceho stroja – “berte ich preto iba za také, akými sú – za náhodné myšlienky” -, nachádzame tu prekvapujúco aktuálne tvrdenia. Mnoho naznačuje už prvá veta knihy: “Reč v najširšom zmysle je schopnosť oznámiť iným svoje pocity a myšlienky prostredníctvom znakov”. Nie náhodou sa v tejto definícii uvádzajú na prvom mieste pocity. Reč totiž Kempelen chápe širšie – v semiotickom zmysle rozlišujúc “jednoduché” znaky, ktoré používajú zvieratá, a “zložité”, ktoré sa treba učiť a ktorých systém je otvorený.
Ak podľa Kempelena môžu zvieratá “myslieť”, môžu aj “hovoriť”. Ťažko možno niečo namietnuť aj proti Kempelenovmu predpokladu, že práve pes má najrozvinutejšie predstavy spomedzi zvierat a vie ich práve on najlepšie vyjadriť (podrobne porov. k tomu S. Ondrejovič: Wolfgang von Kempelen a pes. Kynologická revue, 1992, c. 7). Jeho pozorovania komunikačného správania zvierat, ktoré sa v knihe uvádzajú, boli v jeho dobe iste objavné. Kempelen písal svoju knihu v čase, keď napr. aj taký mysliteľ ako Herder ešte tvrdil, že opice sú nemé a vyvodzoval z toho ďalekosiahle teleologické závery (“Opice by znesvätili ľudský hlas”).
V druhej časti podáva autor obdivuhodné zasvätený prehľad vedeckej diskusie svojich súčasníkov o pôvode jazyka, do ktorej zasiahli predovšetkým A. Cort de Gebelin , Ch. de Brosses, J. P. Sussmilch a J. G. Herder, ale aj mnohí iní. Z dejín jazykovedy je známe, že najmä poslední dvaja viedli zápalistý spor o tom, či je reč ľudského alebo božského pôvodu. Kempelen sa pripája k Herderovej mienke a dopĺňa jeho výklady argumentmi zo svojich pozorovaní. Je to stanovisko, ktoré hodno pripomenúť. Ak napr. Sussmilch, zastavajúci názor o božskom pôvode jazyka, má len argument, že človek by bez pomoci reči nebol schopný dospieť k potrebnému stupňu rozumového vývinu a bez rozvinutého rozumu by zasa nemohol vytvoriť reč, a teda že ju nevyhnutne musel dostať do vienka od Stvoriteľa, Kempelen obhajuje myšlienku, že ľudské myslenie sa rodí súčasne s rečou a zdôrazňuje evolučný charakter vzniku jazyka od jednoduchších foriem po najzložitejšie. Skutočne aj dnes formulujeme svoje stanovisko len tak, že myslenie v špecifickej ľudskej forme, t. j. pojmové myslenie, sa rodí len s jazykom. Pravdaže, nie v tom zmysle, že by jazyk bol jedinou bázou, z ktorej vyrastá myslenie. Naše pojmové myslenie pochádza z predpojmového (zmyslovo-názorného asociatívneho a i.), ktoré ešte nemá vyhranenú jazykovú podobu (porov. Porsnev, B. E.: O začiatkoch ľudských dejín. Bratislava 1979; Herecký, J.: Príspevok k teórii o vzniku a vývoji jazyka. Slovo a slovesnosť, 42, 1981, s. 109-114).
Kempelen sa v knihe vyrovnáva aj s názorom Courta de Gebelin, ktorý dokazoval, že božského pôvodu sú všetky jazyky, lebo pochádzajú z jediného “božského prajazyka”. Slová, ktorými sa pomenovali jednotlivé veci, nevolil človek náhodne, ale podľa “istých zákonov”, ktorých odhalenie je veľkou úlohou etymológie. Kempelen však namieta, a to nielen proti Gebelinovi, ale proti všetkým zástancom teórií o prajazyku, že ak sa aj vyskytujú niektoré slová a ich varianty vo viacerých jazykoch, nie je to ešte dôkaz o ich spoločnom pôvode. Môže to byť, ako správne uvažuje, dôsledok miešania jazykov. W. Kempelen bol dobre vyzbrojený jazykovými znalosťami a na rozdiel od väčšiny učencov svojej doby, zbierajúcich “preslova”, ovládal aj málo známu maďarčinu. A práve preto si osvojil skeptické stanovisko k myšlienke o spoločnom pôvode jazykov. E. a K. Zwirnerovci, zakladatelia fonometrie, sa dokonca domnievajú, že práve toto kritické stanovisko Kempelenna k vtedajšej porovnávacej jazykovede rozhodujúco determinovalo fonetiku v jej vývoji: “Treba však poznamenať, že experimentálna fonetika má svoje korene u Kempelena, t. j. pred rozvinutím historicko-porovnávacích metód a že nielen prvé práce z fyziológie reči, ale aj fonetické výskumy celého 19. storočia ďakujú za svoj vznik týmto myšlienkam” (Grundfragen der Phonometrie. New Yor 1966, s. 86). Po porovnaní maďarských a nemeckých slov základnej slovnej zásoby a najmä základných čísloviek niektorých ázijských a afrických jazykov celkom odmieta teóriu prajazyka. Upozornenie na nepríbuznosť ugrofínskej maďarčiny s väčšinou európskych jazykov bolo iste namieste, s niektorými jeho výrokmi o (ne)príbuznosti jazykov by však dnes všetci nesúhlasili, celkom iste by sa dostal do polemiky s prívržencami nostratických hypotéz. Nostratická (boreálna) teória, inšpirovaná najmä prácami V. M. Illica-Svityc a, spája rad jazykových rodín, napr. indoeurópskej, kartvelskej, uralskej, altajskej, dravidskej, semitohamitskej a iných, k jednému prajazyku. Podobný názor zastával vlastne aj N. S. Trubeckoj, autor známej knihy Grundzuge der Phonologie, podľa ktorého jazyky sa skôr zbližujú vzájomným kontaktom a nemá zmysel hľadať ich spoločne korene. Nechajme túto otázku otvorenú pre ďalšie výskumy a úvahy a obráťme sa ešte aspoň k jednému obzvlášť moderné vyznievajúcemu miestu z Kempelenových výkladov: “Keď chceme skúmať rozdiely v jazykoch, nesmieme ostať pri slovách, treba ukazovať aj o skladbe a stavbe jazyka” (s. 48). Tie sú fixnejšie a ťažšie podliehajú zmenám. Ak sa obrátime do dejín jazykovedy, zistíme, že Kempelen nebol prvý, kto nastolil podmienku porovnávať stavbu jazykov pre postulovanie ich príbuznosti, ale bol nim podľa všetkého orientalista Job Ludolf (1624-1704), autor etiópskej gramatiky a slovníka, ktorý ešte koncom 17. storočia vyslovil zásadu, že na to, aby sme mohli povedať, že iste jazyky sú príbuzné, potrebné je nielen to, aby mali spoločné niektoré slová, ale musíme dokázať podobnosť aj v ich gramatickej stavbe. A. Arens v knihe Sprachwissenschaft (Der Gang, ihre Entwicklung von der Antike bis zu Gegenwart. Freiburg – Munchen 1956) o tom píše: “Treba povedať, že toto prvé poznanie ostalo nevyužité, a to až do druhého desaťročia 19. storočia” (s. 88). Podobne sa možno vysloviť aj o Kempelenových úvahách o jazykovej príbuznosti.
Nie bez irónie sa Kempelen obracia s priamou otázkou na zástancov teórie o prajazyku: čo to bol vlastne za jazyk, ako znel a ku ktorému z dnešných živých jazykov mal najbližšie. Sám reálne usudzuje, že “na zodpovednejšie závery tu chýbajú doklady”, Aj na iných miestach zdôrazňuje, že dôležitá je gramatika, dokonca syntax – výskum slovnej zásoby nestačí.
Tieto úvahy prechádzajú do tretej kapitoly, kde uvádza ďalší bizardný doklad ako dôsledok viery v božský pôvod jazyka a prapôvodnosť hebrejčiny. Ide o spis F. M. B. ab Helmonta Alphabeti vere naturalis hebraici brevissima delineatio…, podľa ktorého v hebrejskom jazyku sa písmena píšu tak, že ich tvar úplne vystihuje polohu jazyka, ktorú zaujíma pri produkcii príslušných hlások. W. Kempelen, ktorý už mal za sebou podrobný výskum funkcií rečových organov a osobitne jazyka, nemôže tento spis oceniť ináč ako výplod “chorobnej fantázie” a ako “nepochopiteľný i smiešny” (slovenský preklad, s. 14). Pripomeňme však, že vzťah medzi hláskou a písmenom (grafémou) vystúpi do popredia aj omnoho neskoršie, dokonca vo vysoko serióznych prácach. Autori známeho diela Visible Speech R. K. Potter, G. A. Kopp, H. C. Green (New York, 1947) sa napríklad takisto pokúsili označovať jednotlivé hlásky alebo hláskové typy zjednodušenými spektogramami tak, aby na ich základe mohol prístroj zreprodukovať hlásku. Keby sa to podarilo, získali by aj hluchonemí skutočnú možnosť “hovoriť”. No všetky pokusy prevádzať hovorenú reč do radov písmen a naopak, syntetizovať ich zo symbolických alebo grafických zápisov stroskotávajú zatiaľ na probléme invariiantov (porov. Brekle, H. E. – Wildgen, W.: -. In: Mechanismus der menschlichen Sprache nebst Beschreibung einer sprechenden Maschine. Faksimile-Nedruck. Stuttgart-Bad Cannstadt 1970, s. VII-XLV.). Pri pokusoch tohoto druhu ide o hľadanie modelov pre proces kódovania, ako je to pri čítaní alebo písaní. Kempelen pri konštruovaní svojho hovoriaceho stroja sledoval skromnejší, v každom prípade však realistickejší ciel. Išlo mu “iba” o fyzikálnu syntézu hlások bez ohľadu na iné typy medií (t. j. napr. aj na grafémy).
V tretej kapitole sa uvádzajú obširné opisy jednotlivých dýchacích a vlastných rečových organov a ich funkcií. Jeho systém vyžadoval, aby sa hovorilo o všetkých zvukoch, ktoré tieto ústroje vydávajú, preto tu nachádzame aj opisy mľaskania, škrípania zubov, bozkávania, chrápania a i., miestami ústiace do istého fyziologizmu. Dôležité je jeho upozornenie, že ani jeden organ, okrem hlasiviek, nevznikol prvotne kvôli reči, podobne ako napríklad prsty neboli pôvodne dané na to, aby hrali na flaute, ani oči na to, aby čítali. To je preňho jeden z dôkazov, že svoju reč musel človek vytvárať a uvedené organy postupne privykať aj na túto činnosť.
Pri otázke, nakoľko presne sú opisy rečových organov a ich činnosti u Kempelena, odkazuje sa zvyčajne na E. Bruckeho, profesora Viedenskej univerzity a dvorného radcu, ktorý sa o Mechanizme o 65 rokov neskôr v knihe Grundzuge der Physiologie und Systematik der Sprachlaute für Linguisten und Taubstummlehrer (Vieden 1876) vyjadril, že nečítal lepšiu knihu o fyziológií hlások, než je táto. Najpodstatnejšie však je, že práve od Kempelena je známa zásadná funkcia nadhrtanových dutín pri tvorbe hlások. Dovtedy sa totiž myslelo, že všetky dôležité pochody na vyprodukovanie hlásky sa odohrávajú v hrtane a procesy prebiehajúce v dutinách nad hrtanom sú sekundárne. Už fyziológ D. Dodart (1703) zistil, že priedušnica má pre výslednú podobu hlások len taký význam, že privádza vzduch z pľúc do hrtana (od čias Galena sa totiž verilo, že trachea sa bezprostredne zúčastňuje aj na tvorení hlasu). Kempelenove pokusy prekliesnili cestu k ďalšej etape fonetického výskumu. Keďže jeho hovoriaci stroj, založený na simulácii fungovania rečového traktu, pri hovorení skutočne aj fungoval, malo to svoje pozitívne dôsledky aj vo fonetike. G. Ungeheuer v práci Elemente einer akustischen Theorie der Vokalartikulation (Berlin – Gottingen. Heidelberg 1962) význam hovoriaceho stroja W. Kempelena hodnotí takto: “Táto vydarená vokálna syntéza usmernila pozornosť niektorých vedcov 19. storočia na akustickú funkciu nadhrtanových dutín a zatlačila do úzadia pozorovanie činnosti čapíka, mäkkého podnebia, nepravých hlasiviek atď. Cesta k hlbšiemu foneticko-akustickému pohľadu na javy vokálnej artikulácie bola voľná” (s.3).
Štvrtá kapitola je venovaná tvoreniu hlások (písmen). Termíny (a pojmy) hláska a písmeno sa v 17. a 18. storočí voľne zamieňali, čo sa odrazilo aj v terminológii a výklade W. Kempelena. V niektorých prípadoch sa však rozlišujú a skúma sa ich vzájomný vzťah.
Vokály Kempelen zaujímavo charakterizuje na základe dvoch nezávislých fyziologicko-akustických parametrov: stupňa otvorenosti úst a otvorenosti tzv. jazykového kanála (priestor medzi jazykom a tvrdým podnebím). Druhý parameter sa podľa Kempelena spája s pohybom larynxu, čo skutočne potvrdili aj najnovšie experimenty. I jeho hierarchia piatich základných samohlások podľa veľkosti ústneho otvoru je správna (A – 5, E – 4, I – 3, O – 2, U – 1), menej v zhode s novými záznamami je parameter otvorenosti “jazykového kanála”. Je však úplne pochopiteľne, že Kempelen so svojim zrkadielkom nemôže konkurovať modernej röntgenografii. I tak je jeho artikulačná klasifikácia samohlások ukážkou vynikajúcich systematizačných schopností.
Zaujímavá je i klasifikácia konsonantov, ktorá sa zrodila vlastne v polemike so systémom Courta de Gebelin. U Kempelena nachádzame štyri hlavné triedy konsonantov:
1. celkom nemé K, P, T
2. vzdušné (Windmitlauter) F, H, CH, S, SCH
3. zvučne (Stimmitlauter) B, D, G, L, M, N
4. vzdušné a zvučné (Wind- und Stimmitlauter) R, J (= Z), V, W, Z.
Ako vidieť, táto schéma je založená na binárnych protikladoch: 1. – vzduch, – hlas, 2. + vzduch, – hlas 3. – vzduch, + hlas, 4. + vzduch, + hlas.
Pri každej hláske sa podrobne preberajú spôsoby jej artikulácie i najčastejšie artikulačné chyby. Prílohu k spoluhláskam tvorí pozoruhodná časť o spájateľnosti (kombinovateľnosti) hlások na začiatku a na konci slov. Doklady sa uvádzajú z mnohých európskych jazykov, medzi nimi aj zo slovenčiny (“slovančiny”).
V piatej časti sa dozvedáme o konštrukcii hovoriaceho stroja, čomu však predchádzali dlhé obdobia hľadania. Kempelen o tom píše: “Stačí, keď poviem, že som celkovo zavrhol toľko súčiastok, že by ich sotva odtiahol silný kôň (slovenský preklad, s. 210).
Kempelenov prístroj nebol vlastne “hovoriacim strojom” v pravom zmysle slova, ale mechanizmom, pomocou ktorého sa dali produkovať hlásky, slová i vety. Na obsluhu bol potrebný jemný sluch, pretože vokály i mnohé konsonanty sa kontinuálne kontrolovali. Stupeň otvorenosti ústneho otvoru i doba kmitania zvuku pri znelých konsonantoch neboli mechanicky determinované. Medzi prevádzateľom, počúvajúcim a strojom dochádzalo takto k hre s istými pravidlami. Neide pritom o neadekvátnosť stroja ako syntetického modelu, naopak, aj produkcia hlások u ľudí sa riadi spätnou väzbou počúvania. Takto sa však už, pravda, synteticky postup vizuálne neusmerňuje, čím odpadá možnosť dať príležitosť hovoriť hluchonemým. Tento cieľ si Kempelen ani nestaval, hoci jeho záujem o tieto veci vyplýva z viacerých pasáží textu (slovenský preklad, napr. s. 55).
Kempelenov hovoriaci stroj možno interpretovať aj ako poznávací model. Ak odhliadneme od čisto psychických komponentov, v komunikačnom procese sa vyčleňujú tieto zložky (etapy): neurofyziologická časť, organogenetická (artikulačná) časť, sluchová časť (vonkajšie, stredná a vnútorné ucho) a opäť neurofyziologická časť (príslušné oblasti centrálneho nervového systému) pri percepcii. Kempelenov prístroj modeluje artikulačnú a sčasti akustickú časť, pričom jeho zásadný prínos spočíva vlastne v tomto dvojnásobnom modelovaní. Čisto artikulačné modelovanie by ešte nemalo ozajstnú vedeckú hodnotu, bolo by jednoducho len napodobnením odpozorovaných artikulačných procesov. Akustické modelovanie odhalilo zároveň relevanciu vlastností nadhrtanových dutín a dalo vedeckú informáciu o procesoch hovorenia. Je relatívne univerzálna, a preto má aj vysokú mieru predikatívnej sily. Pomocou nej možno opisovať artikulačné procesy v pojmoch všeobecnej akustiky, prípadne ako špecifické vlastnosti dutín (H. E. Brekle – W. Wildgen op. cit.). U Kempelena tento princíp nebol ešte teoreticky zdôvodnený; on vlastne stal len pred technickým problémom dosiahnuť s materiálom, ktorý mal k dispozícii, s trubicami, rúrami, rúrkami, drevenými škatuľami, kartónom, rukavicovinou atď. vytýčený cieľ – napodobniť ľudskú reč. Ale práve pri týchto technických pokusoch simulovať artikuláciu za daných podmienok urobil spomínaný krok, ktorý roku 1829 zdôvodnil R. Willis (G. Ungeheuer, op. cit.).
Aj neskoršie sa objavujú prístroje, ktoré sú modelmi hlasového aparátu človeka a majú mechy vháňajúce vzduch, jazýčky a akustické rezonátory imitujúce pľúca, hlasivky i nadhrtanové dutiny. Viaceré z nich možno označiť viac-menej za mechanické napodobeniny Kempelenovho stroja – napríklad Poschov “hovoriaci stroj” (1828), “hovoriaci stroj” J. Fabera (1842) ci Reisov stroj (1937) – o dalších porov. u Flanagana v knihe Speech Analysis, Synthesis and Perception. (Berlin – Heidelberg – New York 1965, s. 196 n.). Niektore z týchto prístrojov vyslovovali slová údajne veľmi dobre. Podla exaktného návodu z Mechanizmu zostrojil podobný stroj aj sir Ch. Wheatstone a predviedol ho v Dubline v r. 1835. O jeho napodobenie sa pokúsil, inšpirovaný Wheatstonom, dokonca aj A. G. Bell, neskorší vynálezca telefónu. Kempelenov stroj naposledy predviedol 16. mája 1923 sir R. Paget v Londýne (J. L. Flanagan, op. cit.).
Nakoniec možno konštatovať, že aj dnešných syntetizátoroch reči sa často využíva v zásade podobný princíp reprodukcie zvukov. Rozdiel však spočíva v tom, že namiesto mechanických zariadení sa už používajú elektronické. Hlasivky sa nahrádzajú impulzovým generátorom slúžiacim ako zdroj pre hlásky, pričom zdrojom spoluhlások typu “s” alebo “f” je generátor šumu. Elektrické analógy reálnych zvukov smerujú do elektronických zariadení, ktoré bývajú dvoch typov. Zariadenie prvého typu je postavené na modelovaní artikulácie, čiže napodobení rozličných častí ľudského hlasového traktu príslušnými elektronickými zariadeniami. Hlasový trakt predstavuje súbor spojených sekcii, pozostávajúcich z kondenzátoru a induktívnej časti. Kontrolné signály v syntezátoroch sa konštruujú podľa analógie s fyziologickými obrazmi polôh jazyka a pier. Prvý hovoriaci stroj tohoto typu schopný vyslovovať celé vety zostrojil v roku 1957 B. Rosen a dostal meno DAVO (Dynamic analogue of vocal tract – dynamicky analóg hlasového traktu). Obsahoval 13 kontrolných zariadení, z ktorých každé imitovalo príslušnú časť rečového ústrojenstva. Kvalita reči reprodukovanej strojom DAVO bola údajne vynikajúca (G. Ched: Sound. From Communication to Noise Pollution. New York 1970, s. 39).
Zariadenia na syntézu reči druhého typu sú založené na akustickom modelovaní, kde sa už nepostupuje podľa fyziologickej štruktúry rečového traktu, ale využívajú sa také parametre ako formantová frekvencia, amplitúda, trvanie zvuku a pod. Na rozdiel od metódy modelovania artikulácie tu ide o pokusy reprodukovať zvuk so spektografických zápisov. Prvý akustický syntezátor, ktorý bol verejne predvedený, skonštruoval anglický vedec B. Lawrence roku 1952.
Na vývoji syntezátorov sa odvtedy pokračovalo predovšetkým v laboratóriách USA, Anglicka, Japonska, Ruska, ale aj iných krajín a takisto u nás. Hľadajú sa pravidlá, ktoré by presne určovali, ako sa hlásky navzájom ovplyvňujú a ako sa uskutočňujú prechody medzi nimi. Tieto pravidlá sa dopľňaju o ďalšie, ktoré majú zabezpečiť “logickosť” reči, správne rozloženie prízvukov, obvyklý rytmický pôdorys atď.
Mechanizmus ľudskej reči ukazuje, že W. von Kempelen mal solídne znalosti z filozofie jazyka a jeho úvahy o príbuznosti jazykov sú prinajmenšom pozoruhodné. Svojimi vedomosťami by mohol úspešne konkurovať iným učencom, ktorí sa zúčastnili na konkurze Berlinskej akadémie vied vypísanej v r. 1769 na tému “Môžu ľudia so svojimi vrodenými schopnosťami vytvoriť reč?”. Treba si uvedomiť, že v čase vyjdenia Mechanizmu mal sa napríklad F. Bopp, jeden zo zakladateľov porovnávacej indoeurópskej jazykovedy, o pár mesiacov len narodiť. Pozornosť však budí najmä vlastná fonetická a logopedická zložka tejto knihy. Ak aj pozorovanie a štúdium fyziológie rečových orgánov a ich funkcií malo v Kempelenovej dobe už dlhú tradíciu, priamych predchodcov nemal. Mnoho z toho síce preskúmal už Leonardo da Vinci v monumentálnom diele Quaderni d'anatomica, ale Kempelen ho nemohol poznať, lebo Leonardo ako fonetik ostal neznámy až do konca 19. storočia (porov. k tomu S. Ondrejovič: Leonardo da Vinci o ľudskom hlase a hovorení – Vesmír, 67, 1988, c. 10, s. 577-579). Či už budeme súhlasiť s Zwirnerovcami, že W. von Kempelen bol zakladateľom experimentálnej fonetiky, alebo ním ostane naďalej pre nás abbe Russelot (1891), či ho budeme pokladať za skutočného zakladateľa logopédie ako vedeckého smeru a praktickej kybernetiky, alebo nie, nemožno uprieť tomuto bratislavskému rodákovi, že mu patrí významné miesto v dejinách všetkých spomínaných oblastí. V každom prípade Mechanizmus ľudskej reči ostane nesporne vrcholom toho, čo sa o tvorení hlások vedelo pred 250 rokmi.
September 1996