Home » :: ALL :: » Na ceste k UMENIU ZVUKU sonicART | Umenie zvuku
sonicART

Download (PDF, 231KB) |

  • Hľadanie nového jazyka |
  • Úcta k autorite |
  • Rekotextualizácie významov |
  • Súčasné prežívaniev |
  • Doba vše-zvuková |
  • sonicART |

Hľadanie nového jazyka

„Spolu s hlukom (šumom) sa zrodil chaos a s ním aj náš svet. S hudbou sa zrodila energia a s ňou aj skaza. Zo šumu vieme čítať kódy života a bytia. Rachot, melódia, disonancia, harmónia. Ak sú tieto zložky bytia organizované v čase, stávajú sa zvukom, zdrojom energie, vysnívanou hudbou. Stávajú sa centrom estetiky a iracionality zároveň, sú energiou i formou zábavy. Všadeprítomné kódy vytvárajú nástroje zvukov jazyka, tela, sú nástrojom tvorby objektov vo vzájomnom prepojení.”6
Za ostatného polstoročia sa vynára nová audio-kultúra. Objavujú sa hudobníci, skladatelia, zvukoví artisti, vedci, poslucháči orientujúci sa na zvukovú matériu, ako na zdroj nových kreatívnych počinov. Zdokonalili sa možnosti záznamu, manipulácií a prenosov tejto matérie. Otvára sa nové pódium – internet. Reštrukturalizuje sa sociálna sieť. Zvuk bol prvým médiom, ktoré obsadilo na sieti dôležité kreatívne a komunikačné aktivity. Predbehol dobu multimédií o niekoľko dekád. Dosiahol to svojou neuveriteľnou ľahkosťou a vysokou mierou abstrakcie. Vznikli a neustále vznikajú nové formy umenia, ktoré sa udomácňujú v galériách a múzeách celého sveta. Tento pohyb ovplyvňuje všetky skupiny tvorcov, rovnako vážnej, populárnej i tanečnej hudby. Stiera sa rozdiel medzi vysokým umením a masovou kultúrou. Môžeme zodpovedne hovoriť o ére umenia zvuku.

Rozvoj nových technológií, najmä digitálnych, radikálne premenil prístup a skúsenosti so zvukovou matériou. Rozvíjajú sa nové human-interfaces, rozhrania človek – stroj, ktoré dovoľujú úplne iný spôsob práce s dátami a s takým prístupom k informáciám, s akým sme doposiaľ nepracovali. Nastupuje nové obdobie nelineárneho procesu tvorby. Dochádza k radikalizácii prístupov a kreácii nových modelov.

Úcta k autorite

Úcta k autorite je ukrytá v jazyku. Rozmýšľajúc o umení súčasnosti, majú kategórie ako vizuálne umenie, hudba, dráma, tanec vrátane ich jemnejších podôb akými sú akuzmatická hudba, elektroakustická hudba, free jazz, DJ-ing atď. svoje nezastupiteľné miesto a hodnotu. Na nižších úrovniach pôsobí takáto kategorizácia obmedzujúco a vyžaduje si stále nové a nové prehodnocovania, pretože sa neustále stretávame s novými prvkami. Umenie súčasnosti konverguje ku komplexnosti. Prekračujeme hranice medzi odbormi a žánrami, ktoré sú určované kategorizáciou definovanou inštitúciami, napr. vysokými školami, univerzitami, múzeami, galériami, koncertnými centrami, divadlami, umeleckými agentúrami, televíznymi spoločnosťami. Napriek žánrovej vyhranenosti sa však aj tu objavuje spoločný trend – smerovanie ku komplexnosti. Tradičné pomenovania označujúce skladateľa či choreografa už nie celkom výstižne popisujú tento nový tvorivý priestor. Možno je zaujímavejšie tieto profesie popisovať viac všeobecne. Napríklad namiesto označenia skladateľ by sme mohli použiť pomenovania ako napr. zvukový (sound) dizajnér, sónický dizajnér, sónický inžinier alebo umelec.
So zvukovou kompozíciou začína pracovať čím ďalej tým širší okruh tvorcov. A v mnohých prípadoch tu chýba základná skúsenosť s hudobnými nástrojmi. Nový flexibilnejší systém manipulácií so zvukovými objektmi so sebou prináša nové a nové javy, ktoré sme predtým zvykli pomenúvať ako skladateľská technika, zručnosť, skladateľská rutina, alebo skladateľská profesionalita. Hudobní skladatelia, ktorí pracujú tradičnými kompozičnými metódami, pociťujú existenciu týchto javov ako hrozbu. Základné kritérium tu však vždy zostane: je dôležité rozpoznávať diferencie medzi laickými kreáciami a kvalitnou skladateľskou praxou. Pri práci so zvukom je potrebné dôsledne pomenovávať technicizmus a vplyv inovácií a zároveň priznávať hodnoty historickému pohľadu a tradíciám. Správnou cestou je nepochybne porozumenie novým trendom vývoja, porozumenie novému jazyku, jeho výkladu a interpretáciám. Flexibilne a otvorene chápať pojmy ako zvukové objekty, modely citlivosti, symbolizmus, asociatívne a imaginatívne myslenie a pod., neustále na tomto novom jazyku pracovať a súčasne s tým poznávať tradície a neodmietať apriori ani úctu k autorite.

Rekotextualizácie významov

Spolu s meniacou sa povahou a štruktúrou nových komunikačných technológií sa jednoznačne menia aj významy prenášaných informácií, čím dochádza k rekontextualizácii obsahov. Nie je to inovácia materiálu, ale inovácia hlbšia, v zmysle rekontextualizácie významu – posolstva, o ktorom materiál hovorí, alebo čo znamená. Týka sa to nielen zvukovej matérie, ale napr. aj tvorby technických obrazov a ich kódovania.7

Dobrým príkladom na spomínaný princíp môže byť sampling, ktorý je kompozičnou technikou, technikou repetície a rekontextualizácie obsahov, ale aj nástrojom, pomocou ktorého manipulujeme s časom.8

Súčasné prežívanie

Diktát technológií je očividným problémom súčasnosti. Tvorcovia jednoducho nie sú schopní neustále absorbovať novinky a transformovať ich do svojho skladateľského jazyka. V dôsledku tohto dobového „hendikepu” sa na jednej strane objavujú spontánne skladateľské gestá dopĺňané elektronickými floskulami sónického charakteru bez obsahu, či bezobsažné štruktúrovanie a recyklácia požičaných, už skomponovaných štruktúr.

Laptopová kultúra! Padla hmla, ako stena, ktorá znižuje viditeľnosť.

Unavene a namáhavo hľadáme vzťahy, ale pritom bezvýhradne prijímame diktát nových technológií. Bez akýchkoľvek zábran si líhame na komfortné lôžko týchto nových možností a predstierame proces tvorby. V súčasnosti masa prebíja kvalitu. Je to len dôsledok spätnej väzby elektronických svetov na realitu. Chýba nám univerzálnejšie vzdelanie artikulácie, chýba nám dostatok času i chuť na experimentovanie. Chýba nám verejná reflexia súčasného sveta, v ktorej by sme mohli prejaviť odvahu a ukázať, čo zamýšľame. Toto nám komunikačná sieť, internet akosi neposkytuje. Dôsledkom je potom skladateľská povrchnosť až negramotnosť. Súčasný skladateľ rád podlieha ilúzii akejsi parciálnej zvukovosti, ktorú mylne považuje za vlastný zámer.

Doba vše-zvuková

„Už dvadsaťpäť storočí sa západné poznanie díva na svet. Nepochopilo, že svet nie je k pozeraniu, ale k načúvaniu. Naša veda vždy túžila monitorovať, merať, abstrahovať a kastrovať význam, zapomínajúc, že život je plný hluku – hluku pracovných prostredí, ľudských zvukov, zvukov zvierat. Tichá je len smrť. Hluk kupoval, predával, alebo zakazoval. Bez hluku sa neudeje nič podstatné.”9
Ostatné storočie je charakterizované mnohými novými objavmi, ktoré nastupujú v krátkom časovom slede za sebou. Zvuk sa povýšil na seriózny umelecký prostriedok, čo je dôsledkom štartu radikálneho rozvoja technológií a rozpínania sa novej zvukovosti v hudbe a neskôr v umení zvuku, ktoré nazývam sonicART. Dochádza k manipuláciám so zvukom v celkom nových kontextoch. Predovšetkým smerom k transformácii zvukovej matérie, k uchovávaniu zvuku v pamätiach a jeho opätovnému vyvolávaniu na veľkej mediálnej aréne plnej technikoloru súčasnosti. Upevňujeme pojem zvukového objektu. Tento základný sónický objekt popisujeme tak z hľadiska štruktúry ako i významu. A opäť ho vraciame do zvukovo-mediálneho kontextu. Neustále dochádza k rekontextualizácii materiálu a významu súčasne. Emancipácia zvuku je vyvrcholením a odklonením sa od predchádzajúcich trendov, ktoré sa zhlukovali okolo separácií disonancií od svojho harmonického kontextu.
Je čas definovať zvukovú oblasť pred oblasťou hudobnou. Estetika budúcnosti dokáže s ľahkosťou ťažiť z nekonečných „pokladov” zvukov.
V dvadsiatom storočí sa hudba rozdrobila na nevyčísliteľný počet žánrov v rôznych subkultúrach, z ktorých každá sa vyznačuje svojou vlastnou profiláciou. Hudba 20. storočia je niečo ako delta rieky – rozpad hlavného toku na množstvo kanálov, ktoré vytvárajú malé ostrovy. Skončila jazda po diaľniciach, začína jazda terénom a lesnými cestami. Plavíme sa po nekonečnej sieti kanálov s názvom internet. Vzniklo „nové pódium”. S nástupom notebookov si skladatelia nosia svoje celoživotné dielo v taške a dokážu ho kedykoľvek vyslať na celosvetovú sociálnu sieť. Aj z týchto dôvodov je veľmi dôležité hovoriť o procesoch typických pre súčasný vývoj hudobnej kultúry. Mali by sme viac hovoriť o zvukovom objekte ako základnom stavebnom kameni akýchkoľvek sónických konštrukcií. V tomto texte by som chcel upozorniť na význam sónického objektu a umenia zvuku a poukázať na jeho odkaz.

sonicART

Hudba v 20. storočí prechádza od obdobia ne-elektrického, cez obdobie akuzmatické, založené na zvuku vytvorenom zo sónických objektov, do obdobia virtuálneho, sústredeného na zvukovú komplexnosť v digitálnom prostredí samplingovej kultúry – sonicARTu (pojem je logotypom, podobne ako pojem radioART).
Postupne dochádza k zmene prostredníctvom nových možností kompozičnej práce. Tým sa otvára aj priestor pre nové hybridné formy. Tieto tendencie sú jasne viditeľné aj v literatúre, divadle, filme …
Domestikovanie prepracovaných zvukov aj v pôvodne nehudobných umeleckých druhoch a žánroch a ich emancipácia s vizuálnymi médiami zašla až tak ďaleko, že v 90-tych rokoch 20. storočia začali výtvarní teoretici a kurátori presadzovať novú žánrovú kategóriu – sónické umenie, soundart resp. audioart (v nemecky hovoriacom okruhu Klangkunst, v mojej reflexii ho označujem ako sonicART). Hudbou už dávno nie je iba fúga, ale aj grafická partitúra, zvuková skulptúra alebo zvukový environment, akustický genius loci, či notebooková alebo internetová kreácia.

”6 ATTALI 2009, str. 6 (preložil autor).
”7 FLUSSER 2002. str. 120.
”8 Sampling je technika nahrávania zvukovej vzorky (scan zvukovej reality).
Okrem záznamu funguje ako nástroj manipulácie času a repetície.
”9 ATTALI 2009, str. 3.

– Juraj ĎURIŠ –