NECHCEL BY SOM BYŤ VOSKOVÁ FIGURÍNA
rozhovor s Milanom Adamčiakom
Milan Adamčiak (*1946) – pre niekoho kuriózna figúrka bratislavských ulíc a kaviarní, pre iného jeden z najprogresívnejších slovenských umelcov posledných dvadsiatich tridsiatich rokov. Milan Adamčiak bude v decembri päťdesiatročným dieťaťom. Milan Adamčiak, hudobný vedec, výtvarník, básnik, performer, umelec, zberateľ, alternatívec. Milan Adamčiak je žijúca legenda i bojovník proti všetkým legendám. Milan Adamčiak = desiatky vystúpení, výstav, provokatívnych vyhlásení, stiskov rúk, obdivu, ohovárania, vďaky, úsmevov, slz, potlesku, otvárania očí, uší a ďalších zmyslov. Milan Adamčiak je Milan Adamčiak.
Keď sa dnes vysloví slovné spojenie alternatívne umenie, tak si mladý človek predstaví skôr punkera s ošúchanou gitarou a vlasmi na oranžovo, ktorý je strašne nas… na tých po tridsiatke. Lenže, ty sám si alternatívnym umelcom už viac ako tridsať rokov. Čo je pre teba alternatíva? Skúsil by si sám seba zadefinovať ako alternatívny umelec?
Jednoznačne. Úplne jednoznačne. Každý deň, keď nad sebou uvažujem — a človek má nad sebou a svojím miestom v tejto spoločnosti uvažovať denne — si uvedomujem, že okrem toho ega, ktoré je viditeľné komukoľvek, kdekoľvek, v električke a na pódiu a inde, jestvuje aj to skrytejšie alter ego, ktoré však môže byť výnimočne aj vypuklejšie. Dôležité je, že ho žijeme paralelne. S experimentálnym umením sa zaoberám od 1964 roku, čiže viac ako polovicu svojho života. Tých dní, kedy človek uvažuje nad tým, ako to ukázať, komu to ukázať a načo to ukázať, je strašne veľa. To ma núti denne vedieť o tom, že jestvuje to alter, to iné. Nie je to lepšie, ani staršie, ani novšie, ale je to iné. Má to svoj vlastný život, ktorý je podobne dynamický, ako náš vlastný viditeľný život. Sú tu aj obdobia nudy, aj obdobia veľkých divov, konfliktov a pohybov. Niekedy si kladiem otázku, či to treba pomenúvavať ako alternatívu. Či alternatívou k môjmu životu nie je to, že som občanom nejakej republiky, že som sa narodil tu a žil v takých a onakých kultúrnych, politických, ekonomických a spoločenských kontextoch. Jednoznačnú definíciu alternatívy nepoznám, nemám rád škatuľky, milujem ich, ale nemám rád škatuľkovanie. Milujem škatuľky, z ktorých niečo vylieza, ktoré sa vyprázdnia, alebo napĺňajú, ale definovať alternatívu neviem.
Keď si spomínal problém čo, komu a načo ukázať, hovoril si zároveň o jednom z najväčších problémov alternatívneho umenia. Divákov, ktorí sú ochotní prijať experiment je určite menej ako tých, ktorí ho programovo odmietajú. Položím ti teda tvoju otázku: Komu a načo?
Zodpovedal som si ju a rád by som si to udržal nadosmrti s tým, že to môže prísť zajtra ráno, alebo o desať, dvadsať, tridsať rokov. Dnes viem, že to adresujem mladším, hlavne deťom, lebo sám sa považujem za dieťa, ktoré síce starne, ale zostáva dieťaťom a dúfam, že dieťaťom zostanem. Deti vedia najkrajšie reagovať, najaktívnejšie. Keď už ničím iným, tak aspoň kladením otázok a nie kývnutím rukou a ujdením pred tým. Je to čosi iné, alternatívne, inde narodené, inak narodené, nové, nečakané, hravé. Zistil som, že sa mi ľahšie komunikuje s mladšími, ako zo staršími, čo znamená, že zrejme oni od experimentu aj viac očakávajú, kladú viac otázok, sú trpezlivejší, viac ich býva v našom publiku. Človeku to dáva šancu, že bude to dlhšie žiť, že tie impulzy, ktoré im dávame, sa môžu ešte niečím stať. Zrnom alebo plevelom, kameňom, ktorý bude treba zahodiť, ale niečím to bude. Myslím, že je to pre nás povinnosť pokračovať, oslovovať mladších.
Keď hovoríš o mladších – jedna paralela s rockovou muzikou – Mick Jagger či ďalší rockeri zo šesťdesiatych rokov tiež nehrajú pre vekom im blízku generáciu, ale už pre svoje deti, ba v niektorých prípadoch a-* vnukov. Mladí ich počúvajú, starí stišujú rádiá. Prečo si myslíš, že ti starší sú menej vnímaví?
Nemyslím si, že by boli menej vnímaví, ale sú vnímaví k čomusi inému, čo je možno pre nich vážnejšie, dôležitejšie pre ich život. Ja si nemyslím, že naše umenie je pre život. Je skôr umením vedľa života. Nie proti životu. Keď sa pred pár rokmi pripravovala výstava Umenie proti totalite, bol som vyzvaný, aby som sa na nej zúčastnil, či už muzikantsky, alebo objektom. Zdalo sa mi to hlúpe, pretože ja som nikdy proti totalite nebol, proti tomu sa jednoducho nedá byť. Totalita jestvuje a bude jestvovať vždy nejakým spôsobom. My sme fungovali vedľa toho, paralelne s tým. Preto sa naše bytie, umenie, nazvalo alternatívne, že okrem toho, čo funguje ako globálne, ako to uznané, to obecné, to naše, jestvuje aj niečo, čo je iné.
M.Kasarda
in: DOTYKY – Časopis pre mladú literatúru a umenie
DOTYKY, číslo 7, strana2, 1996
Občianske združenie MultiArt a EXS Bratislava vyhlasujú, pri príležitosti 70. výročia narodenia Milana Adamčiaka, honorovanú kompozičnú výzvu na predkladanie kompozičných projektov v kategórii – Elektroakustická hudba.
Deadline 10. október 2016 – download Kompozicna_vyzva