Programy inovatívnej hudby, sonicART-u a elektroakustickej hudby v Rádiu DEVÍN. Každý piatok od 23:00 – 24:00 hod.
: Ex Tempore – Spomienka na Milana …
| Radio DEVIN – Culture, art and classical music. 3rd channel of the Slovak National Radio |
Milan Adamčiak (1946 – 2017)
Foto: Martin Marečin
O zvukoch a ľuďoch
spomienka na Milana Adamčiaka
Tento týždeň v pondelok nás opustil skladateľ, výtvarník a hudobník, Milan Adamčiak, neopakovateľný zjav na slovenskej hudobnej a výtvarnej scéne. Nekonvenčný experimentátor, veľké malé dieťa, ktoré v decembri oslávilo 70-tiny. Naposledy som ho stretol na októbrovom koncerte, organizovanom na počesť jeho jubilea, na ktorom sa postaral o suverénne o najkoceptuálnejšiu skladbu, keď sa, tak trochu proti svojej vôli, ocitol na javisku a za doprovodu Petra Machajdíka lamentoval nad tým, čože mu to urobili, že ho takto vytiahli pred ľudí. Milan Adamčiak mal humor a to sa mi na ňom páčilo. Nechcem tu teraz zhrnúť jeho dielo, to urobia lepšie jeho súputníci, ktorí to všetko s ním zažili. Táto smutná novina mi však pripomenula, čo pre mňa Milan Adamčiak zosobňoval. Bol to tak trochu šialený vedec. Mal všetky ingrediencie, ktoré vedec má mať: zvedavosť, zmysel pre hru a trpezlivosť. Jeho zvedavosť ho priveidla k zaujímavým experimentom a jeho zistenia, či viac, jeho filozofia, založená na skúmaní sveta presiahla vedomosti o hudbe a stala sa vedomosťou o živote. Premýšľal som o tej neúnavnej zvedavosti.
Či skúmame pískot kolies električky, zurčanie horského potoka, cvengot príboru, rozhovor v neznámej reči, alebo strunu natiahnutú na ráme, vždy robíme jednu a tú istú vec: poznávame svet ušami. A nemám na mysli len priradenie zvukov k ich zdrojom, teda rozpoznávanie porostrdia okolo seba, dokonca aj za nami, kam nevidíme. Naše uši sú viac. Veľmi rýchlo, v podstate pudovo, sa naučíme, či je zdoj zvuku blízko, alebo ďaleko, či sa blíži, alebo vzďaľuje, z akého je materiálu, akej veľkosti a tiež to, či pre nás predstavuje hrozbu. Keď si predstavíme, že toľko informácií naraz dokážeme vyrozumieť z obyčajnej vibrácie vzduchu, narážajúceho na náš ušný bubnienok,je fascinujúce, ako veľa nám to hovorí o podstate vesmíru, v ktorom žijeme. Všetko je vibrácia, všetko je vlnenie.
Chuť objavovať a učiť sa je skrátka zvedavosť. A zvedavosť je kladenie si otázok: čo je tamto? Dá sa to chytiť? Unesiem to? Robí to niečo? Môžem s tým niečo urobiť ja? Je to dobré, alebo nepotrebné? Tisíce malých otázok, ktoré si človek kladie, keď sa pozerá okolo seba a dáva si malé, čiastkové odpovede. Spoznávanie sveta okolo nás nevedie len k všeplatným odpovediam na otázky, na ktoré už niekto odpovedal, povedzme, prečo je dúha, alebo ako funguje struna. Pri zvedavom objavovaní sveta prichádzame aj na množstvo osobných odpovedí, ktoré sú vlastné len nám, trápia len nás a dávajú nám náš špecifický zmysel, robia náš svet pochopiteľnejší práve pre nás. Takto sa nám buduje osobnosť, názory, postoje, ale hlavne, porozumenie pre rozmanitosť prírody a sveta. Odvaha prijímať nové veci a dôkaz, že väčšina vecí na svete nás neschce zožrať, zabiť, alebo nám uškodiť. Ako deti sme zvedaví všetci a istý čas nám to aj intenzívne vydrží. No čím viac nás v školách učia zaručené odpovede a tisíckrát overené fakty a nútia nás, aby práve TO bolo sumou informácií, ktorú máme poznať, tým viac sa z nás stávajú pasívni prijímatelia informácií, ktorí si ich síce ukladajú do pamäti, ale iba podľa toho, či sú nevyhnutné pre naše fungovanie vo danom prostredí práce a osobného života. A čím viac sa nám takéto zjednodušovanie osvedčuje, tým menej sme ochotní pýtať sa otázky sami za seba, overovať si realitu a snažiť sa preniknúť k podstate, nech už je tou podstatou čokoľvek, čo nás uspokojí. Takto sa potom ľahko stávame obeťami názorov a postojov druhých ľudí bez toho, aby sme sa zamýšľali na tým, či sú hodnotné, správne, alebo aspoň pravdivé. Ľahko nás je potom presvedčiť, že niečoho sa treba báť, za niečo bojovať, niekoho nenávidieť, niekoho obdivovať, niekoho voliť a za niečo hlasovať. A to často len preto, že sme ochotní niekomu na miesto seba zveriť tú úžasnú a vzrušujúcu úlohu – skúmať svet. Položiť si otázku a hľadať na ňu odpoveď. Nedajme si zobrať toto výsostné právo objavovať našu malú, vlastnú pravdu o svete, ktorú nám nemôže nahradiť nič, čo už vymysleli, alebo vynašli iní. Nakoniec, boli to odpovede na ich, nie naše otázky. Nebojme sa byť zvedaví a objavovať. Milan Adamčiak už týmto spôsobom objavil aj odpoveď na tú úplne poslednú otázku. Ďakujeme za inšpiráciu, Milan.
Marek Kundlák
